Tatranské stretnutia i nejaké tie zranenia

Po nádhernej klubovej akcii Deň na špagáte si zaspomíname v krátkych článkoch aj na posledné klubové stretnutia na Zbojníckej chate a Popradskom plese. Tiež si priblížime výpadok nášho člena v stene na Javorovom štíte, ktorý snáď niekomu do budúcna pomôže.

Stretnutie na Zbojníckej chate 13-15.8.2021

Tesne pred dňom na špagáte sa uskutočnila menšia klubová akcia na Zbojníckej chate vrámci THT, kde nám počasie prialo a podarilo sa nám niečo pekného aj poliezť. Ešte piatok večer šlapeme na Zbojníčku v perfektnej nálade. V ešte lepšej zaspávame pod krásnou jasnou oblohou. Hneď ráno v sobotu všetci čulí naliezame ako dve partie na „Kelleho pilier„- Javorový štít. O 10tej ráno hlásili nejaké zrážky, ktoré skončili pár kvapkami a tak smelo a s úsmevom Paťo s Jožkom L. ťahajú všetky dĺžky až na vrchol cesty. Tam sa naša partia zgrupuje, občerstvuje a diskutuje čo ďalej. Po suti hore na vrchol sa nám nechce a tak ideme zostupovkou dole. Tam nám pomáhajú mužíci alias pajáci v strmšom nepríjemnom teréne. Nakoľko máme po zostupe energie „dosť“, presúvame sa spoločne pod Ostrý štít. Tu lezieme v trojici krásnu cestu „Lopata“ so skrášlenou záverečnou dĺžkou. Zlaňáky triafame celkom rýchlo. Pod stenou nás už čaká občerstvenie, ktoré pre nás priniesol Maťo M. „skratkou“ cez priečne sedlo. Na chatu prichádzame neskoro večer , ale stále dostatočne čulí na riešenie i tých najvážnejších tém zúčastnenej partie. To všetko pri kolovaní zdravého čerstvého zázvoru.
Ráno počasie praje a tak so všetkým matrošom sa presúvame pod Streleckú vežu, kde vyberáme cestu ľavý pilier. V jednej časti cestu skrášľuje Joži úpravou trasy cez nelezenú platňu. V poslednej dĺžke vystraší zahrmenie a černota prichádzajúca v diaľke, ale tá si to rozmyslí pri pohľade na tak nádherných ľudí. V stene veselo, na vrchole tiež. Škoda, že pobyt v Tatrách sa tak rýchlo končí. My si záver ešte spestrujeme horskou vodou vylehujúc v tatranskej prírode. Nejaké fotky z akcie nájdete priamo na stránke v Galérii.

Úraz na Javorovom štíte

Do Tatier sa nechodí padať. Staré známe heslo s ktorým aj dňa 21.8.2021 naliezam do tretej kľúčovej dĺžky Cesty martinčanov na Javorový štít. Prichádzam pod platňu a začínam liezť. Zakladám si do špáry friend, ktorý po chvíli presuniem ešte vyššie. Preleziem prvú časť a ocitnem sa na polici, kde rozumujem kade platňou ďalej. Naliezam opätovne do platne v pravo, kde zakladám čok za stabilne chovajúci sa skalný blok (aj zvukovo). Držím sa ho celý čas, kým dlhšie premýšľam a skúšam kade pôjdu moje ďalšie kroky. Hádam sa nezasekem v dákej „päťkovej“ platni. Nachádzam peknú lištu na nohy a niečo na ruky viac v ľavo. Začínam tam kratučký traverz. Stále sa držím daného bloku pravou rukou. V momente ako presúvam váhu na danú lištu a pravou rukou sa cez daný blok odtláčam, blok sa vytrháva zo steny, mňa otvára a letím s ním dole. Nakoľko za ním bolo aj moje najbližšie istenie, letím do posledného friendu, ktorý ma zachytáva po páde asi 7m. I bisťu ja žijem a „jemne“ nadávam. Vytrhnuté skaly letia priamo dole a naštastie nikoho netriafajú. Jediné šťastie, že kamarát presunul svôj štand po prvej dĺžke inam, kde čakal na náš odlez, inak by to schytal naplno. V bolestiach ma spúšťajú do štandu a začína záchranka, Dve dĺžky sa nechám pomaly spustiť až pod stenu, odrážajúc sa hlavne ľavou nohou. Pre bolesti iná možnosť nefungovala. Vrtuľa neletí, viditeľnosť nepraje a tak všetko prebieha pozemne, až do momentu, kým sa obloha na chvíľu roztrhá. Pod zbojníckou chatou prichádza 5 ľudí z HZS pozemne, vrtuľa tiež dostáva zelenú a ja končím v závese až do Smokovca. Pomliaždeniny, odreniny, ale žiadne zlomeniny. Barla „zdarma“ do horolezeckej výbavy vyfasovaná, juch. Štastný to deň 🙂

Popradské pleso 2.7-4.7.2021 alias Je náš klub mŕtvy?

Našu expedíciu sme začali v piatok ráno v zostave: ja (Tamarka), Majco Laštík, Jožko Čabo, Miro Mlynarčík, Maťko Martvoň a Jaro Prečuch. S menším meškaním, zastávkou na raňajky v Oravke a kávičkou na pumpe, sme šťastne došli na chatu na Popradskom plese. Počasie nevyzeralo priaznivo, ale napriek všetkým obávam sme sa rozhodli, že ideme expedične na Voliu vežu. Pod nástupom nás schytil silný leják. S malou nádejou v dušičke, že prestane pršať sme sa schovali do menšieho bivaku. Po dlhšom čase dážď zosilňoval, tak sme sa rozhodli zostúpiť na chatu. Napriek neúspechu bolo cítiť vo vzduchu veselú náladu. Celú cestu nadol sa vtipkovalo. Zmoknutí do nitky sme prišli do chaty.

Na druhý deň nebolo počasie o nič lepšie. Rozhodli sme sa o túru obohatenú metodikou- práca so skobami a zakladanie čokov a frendov. Bola som veľmi milo prekvapená, že aj keď boli odporné podmienky, stále bolo veselo a nebolo počuť mrčanie. Desiati sme sa schovali do útulného bivaku, a následne som si na ňom zabila moju prvú skobu. Počasie sa ustálilo. Poobede sme vyrazili na Ostrvu. Došlo k zmene z Turistického klubu na Horolezecký. Vytvorili sme štyri trojice a jednu dvojicu, bolo nás ako hviezd na nebi. Liezli sa cesty: májová- 6-, júnová- 6, júlová- 5+. Z môjho pohľadu ako skalkového lezca, to boli veľmi pekné a hlavne dobre odistené cesty. V prvej dĺžke sme boli stuhnutí, ale čím sme boli vyššie, tým sme sa cítili lepšie. Prekvapivo nebola ani skala moc mokrá. So stabilnými Tatranskými podmienkami, silným vetrom a mrholením, sme dosiahli vrchol. Večer sme dobytie vrcholu oslávili chodbovicou na Popradskej chate.

Tretí deň sme sa zobudili ako vtáci ojojáci, teda celí ubolení. Pojem ojoják pochádza z vtipu, ak ste zvedaví pýtajte sa Ilema. Napriek boľavým unaveným nohám, mokrým topánkam a zodratým bruškám na rukách sme sa rozhodli, že ideme liezť Plškovu cestu (VI-) na Malom Ošarpanci JV platne. Ďuri Hlinický a Katka Žúborová sa rozhodli pre Komarnického hrebeň (III), ktorý statočne zdolali. Ako prví do Plškovej cesty sme šli ja s Majcom, ktorý ťahal dĺžky ako drak. Prvá dĺžka bola jednoduchšia s klasickým tatranským zakladaním. Chalani, Paťo Šoch a Matej Bajdich, tiež statočne natiahli prvú dĺžku. Tu sa naše príbehy rozdelili. Ja s Majcom sme pokračovali. Druhú dĺžku sme prehlásili ako najkrajšiu z Plškovej cesty. Bola platňovitá s puklinami, dalo by sa povedať, že sme kontinuálne liezli, žiadny bežecký terén. Tretia bola zapeklitá. Na začiatku zložitejší boldrík, ale tým to skončilo. Štvrtú dĺžku sme liezli cez komín, ktorý nebol pre mňa výhrou. Po jeho prelezení sme sa rozhodli, že nejdeme zlaniť, ale ideme pokračovať až na Veľký Ošarpanec. Po vybehnutí na vrchol sme bezpečne zlanili. Poďme teraz k druhej partii. Hlavnými ťahačmi boli Martin Martvoň a Rado Mikuláš. Čo sa týka rozdelenia ostatných účastníkov lezenia, nemám tušenia a asi ani oni sami. Pri ich lezení došlo k niekoľko X komplikáciám, čo sa týka zaseknutia lana alebo problému s obtiažnosťou. Ale úspešne zdolali Plškovu cestu a bezpečne zlanili. Zdôrazňujem, že je dôležité pochváliť naše baby Zuzku Janíčkovú, Bibku Bugáňovú, ktoré krvopotne bojovali a Mišku Cvachovú, ktorá sa aj po páde v Plškovej ceste všetkým ospravedlnila a liezla ďalej.

Náš výlet sme ukončili pivkom na chate. Všetci zdraví a šťastní.