Dent du Geant a Eiger

Chlapci sa už dlhšie pohrávajú s myšlienkou výjazdu do Álp po dlhej Covidovej prestávke. Majco niekde vykutral Mittellegi ridge. „To chlapci pôjdeme, to bude krása“- a my že jasné ideme.
Po klasickom „chytaní okna v počku“ na Eigri a presúvaní termínov, nakoniec sedíme v pohodlí Majcovho Galaxy. Galakticky naladení sa hneď po nástupe v cestovateľskej horúčke dohadujeme na pridaní Radičovho záložného plánu = „že keď už ideme až ta hen ďaleko za Alpy a je tam fajn počko, tak dáme hádam aj Zub obra“. Namiesto do Švajcu, meníme ihneď smer do talianského Courmayeru. Výborné spanie – či nespanie, šoférovanie, rýchle ranné talianske „kapúčo“ a šup hore lanovečkou cez 2000 výškových do rozprávkového sveta.

Počko suprové. Dent du Geant sa na nás vyškiera svojou vyzývavou ostrosťou a oproti vo vychádzajúcom slnku topka Európy – Monte Bianco so svojou Brenvou a jej ľadovcom. Rýchlo zbehneme výťahom a tunelom na riffugio Torini, kde ešte v tejto chvíli netušíme, že budeme aj spať (poniektorý aj grc…a sr…). Rozcvička s prvým obúvaním mačiek, naviazanie a už cupkáme po ľadovci. Ja ohúrený, pravdaže fotím ako blázon, až to mojich „partiačikov“ na lane trochu irituje 🙂
Vystúpame cez ľadovcový kotol medzi JZ a SZ hrebeňom na skaly. Tu nechávame mačky pod skalou a ďalej sa motáme medzi skalami, suťoviskami. To za občasného rachotu skál (valiacich sa pozdravov) od vyššie lezúcich dvojíc. Po výstupovom slalome prichádzame pod stienku, kde začína lezenie v kompaktnej skale. Dolu práve prizlaňovali dvaja rusky hovoriaci molodci, ktorí majú dnes “vymaľované“. Majco nalieza do prvej dĺžky s traverzom doľava a potom už len hore v ústrety slnku. V traverze som sa mierne sekol, kým som pochopil, že mám liezť po skale a nie po lane 🙂
Po 2 dĺžkach priliezame pod Burgenerove platne = 3 dĺžky krásneho lezenia v expozícii, na slniečku. Miestami po “kvázi“ pilieriku. “Nádhera – to vybehneme a máme vykydané“. Ale, ale, pred nami po hrubých konopných lanách sa kníše akosi moc farebných postavičiek, kričiacich v rôznych jazykoch a hlavne štandujúcich po každých 15-20 m s obrovskými prestojmi. Náš entuziazmus to ale nezlomí a spoliehame sa na Majcovu „znalosť“ cudzojazyčných „vybraných slov“ a asertivitu 🙂
Prvú dvojicu predbiehame a Majco dobieha trojku zavesenú v klbku na improvizovanom štande. Zvrchu počujeme postupne stúpajúcu intenzitu slovensko-francuzsko-talianského dialógu, až to končí hlasným krikom no-no-no + nejakými cudzokrajnými nepodstatne podstatnými menami 🙂

Vzápätí doľahlo zhora: „Chlapci to sú ko…i – cez nich neprejdeme. No nič pokračujeme s Radičom v obvyklom rozmotávaní makrame, fotení a ľahkej konzumácii tekutín a dobošky. Postupne prichádzajú na rad bundičky. Hurá pohli sme sa. Dvojicu, ktorú sme predtým obehli pozorujeme pri opakovaných neúspešných pokusoch o prekonanie stienky nad nami pri „výbornej lezeckej technike nôh a rúk“, na ktorej už badať únavu. Celkom zábavné spríjemnenie času na štande (som ja ale mrcha) 🙂 Nakoniec pri použití nášho lana, Radičovej „bujačej sily“ a Radovej ruky, pleca a hlavy ako stupu to dali.
Po 2  vrcholových dĺžkach doliezame na point Sella a odtiaľ cez sedielko na vrchol so soškou Madony. Niekoľko povinných  vrcholových foto, rýchly zlaňák južnou stenou na tri 60-metrové dĺžky s postupne prevaľujúcimi oblakmi. Šťastní pod stenou čo to zjeme, vercajk balíme do batohov a trielime dole. Je nám jasné, že lanovku nestíhame. Po ceste suťoviskom pri obliezaní pilierikov a lokrov si ešte viac krát nabijem predkolenia a kolená. Už kráčame po ľadovci v nádherných scenériách Mont Blancu, ktorý sa halí v prichádzajúcich hmlách a zapadajúcom slnku. Keď tu zrazu Majca napadne spánosná myšlienka. „Veď sme na to zabudli“ – my s Radičom kukáme ako puci. V Majovej pravici slovenská vlajka v druhej ruke placačka. Naradostení „aplikáre“ po 1-2 hltoch moku a pokračujeme v postupne nasadajúcej hmle a stále zpomaľujúcom tempe. Nevieme sa dočkať chaty,ktorej stále niet. Veď ráno sme to len tak prebehli. V počínajúcom šere prichádzame na chatu Torini kde sa ubytujeme. Radiča bolí  z výšky hlava a strávi večer medzi posteľou a toaletou. My s Majcom dávame večeru a 3 pivká. Ráno sa budíme a sláva, Radič ožil. Potom raňajky, povinné fotenie na Punta Heilbronner a lanovkou dole.

Eiger

Cez Mt. Blanc tunel do Chaminix a hajde do Švajcu. Po minimálnom zablúdení na dialnici 🙂 prichádzame do Grindenwaldu a kupujeme „lacné“ 180 eurové lístky na Jungfraubahn. Eigerexpresom sa vyťahujeme na Kleine Scheidegg a odtiaľ zubačkou do stanice Eismeer. Vo vlaku poobede sedíme sami, vonku je hmla a sprievodca so zvláštnym pohľadom sa nás pri  vystupovaní pýta či naozaj nejdeme ďalej. Doteraz neviem či v jeho pohľade bol skôr strach, výčitka alebo obdiv. Nič na tom. Vraví najdite loch (dieru) a tá Vás vyvedie  na ľadovec. Vlak odchádza a my ostávame na stanici v skale sami. Za oknom prší, sneží, padá hmla a občasne burácajú padajúce seraky o ktorých Radič na odľahčenie situácie vraví, že to lieta helikoptéra 🙂
To sme ešte netušili,že bude lietať naozaj „situácia priam optimistická“, ale čo už poďme, vlak je preč, chata zajednaná. Ááá ešte malé zdržanie = vyhrievané hajzle, švajčiarsky čisté. Tu by sme v prípade núdze prespali v pohode. Pri vystupovaní z lochu na ľadovec máme rukavice ihneď mokré na „sračku“, voda tečúca zo steny je za krkom aj rukávmi. Paráda. Naväzujeme mužstvo a opäť kráčame ticho ľadovcom popod seraky cez sporadické trhliny za občasného rachotu padajúcich serakov – „helikoptér“. Majcovi sa zdá že ideme ďaleko a už sme to prešli, nakoniec stopy zapadajúce snehom končia pod stienkou po ktorej tečú vodopády. Stupy a chyty sú otočené „opačne“ a v cca 30 m výške vidíme aj istiacu tyč a jeden kovový stup. Špárka je na spoďáka a v prípade pádu čaká na prvého odtrh medzi skalou a začiatkom ľadovca. Chvíľu sa okolo moceme a hľadáme inú cestu. Nakoniec v šere prichádzajúcej noci sa rozhodujeme, že je to nepriestrelné a obraciame sa späť s vidinou noci na „suchej, teplej toalete“. Po 50-100m to ale Radičovi nedá, obzrie sa a zbadá na chvíľu v hmle na hrebeni strechu chaty. Je od nás asi 200 výškových metrov. Viac nebolo treba a ideme späť.
30m vyššie nastupuje Majco do steny, spojený s nami mokrým lanom. Prebíja 1.dĺžku,potom sa terén mierne pokladá a vidieť i ďalšie postupové tyče. Pomaly vystupujeme pri sneho-daždi súbežne. Všetko je voľné a ja schytám od Majca skalnú „šajbu“ do lakťa. Našťastie všetko v lakti funguje i naďalej. Pri doliezaní na chatu nastala úplna tma a v okne nás víta chatárka. Že by bola milá a empatická sa moc povedať nedá. Povie nám pár ostrých slov, hodí po 1 malom koláčiku, odmietne dať večeru a pošle nás nekompromisne do postele. Noc bola dlhá. Radič slušne odfukuje a Majco a ja sa len prehadzujeme. O 4.45 budíček a raňajky. O 5.35 stojíme pred chatou. 1.dvojica odišla asi pred ½ hodinou a „gajd“ s klientom si nasadzujú mačky, kedže po noci je padnutý čerstvý sneh. Chatárka to vidí na vrchol na 6 hodín minimálne a Radič jej prvý krát vyčaruje ironický usmev na tvári s tým, že to dáme za 4-5 hodín 🙂

O 5,45 za svetla čelovky štartujeme z chaty a hrebeň sa hneď po pár desiatkach metrov zužuje na šírku 2 nôh (ešte že je tma a nevidím do hĺbky). Prvý krátky lezecký výšvich s postupným privykaním si na lezenie augustovo-septembrových mixov v mačkách a opäť sa ťaháme hrebienkom pod prvú vežu. Zrazu vidím dve čelovky oproti. Vodca s klientom to skrečovali. No paráda,vravím si. Vychádza slnko a okolitú scenériu štvortisícoviek, ľadovcov severnej steny Eigru, oblaky a chatu pod nami začínajú prebúdzať do nádhery prvé lúče. Očarujúca atmosféra. Majcovi sa stále darí nájsť aké-také istenie a cestu vpred ťahá „na parádu“. My s Radičom sa doťahujeme za ním. S ďalším výstupom sa zvyšuje expozícia, hrebeň sa miestami postaví „hodne doostra“, takže na rad príde i lezenie štvornožky a občas ho aj osedláme. V lezení sa striedaju ťažšie i ľahšie miesta. Po výstupe na Grosses Turm krátky zlaňák a nasleduje stúpanie stienkou do Veľkého žandára vyistené hrubými konopami. Pán Boh zaplať za ne. Postup sa mierne zrýchľuje. Po 4 dĺžkach však končia a cesta ďalej zdá sa pomerne nejasná i keď už pred tým sme v diaľke videli vrcholový hrebeň.
Čas pokročil a je niečo po jednej poobede. Ideme už cez 7-7,5 hodiny a na vrchol ešte pomerne ďaleko. Zostup však má byť minimálne ešte raz tak dlhý ak nie dlhší. Nevyzerá to na lahodnú krátku podvečernú prechádzku. Náš ťahúň Majco sa medzitým prebíja ošemetným miestom z kotlinky na ďalšiu vežičku. Všetci sme sústredení, napätie vo vzduchu by sa dalo krájať a Majco dostáva kŕč v zápästí „čo vraj nikdy nemal“. Počasie je fajné. Z južnej steny sa občasne začína dvíhať hmla, ale hodiny sú neúprosné. Lezieme ďalej hrebeňom, ktorý sa začína pokladať, ale expozícia ostáva stále úžasná. Ďalší výšvich a vychádzame na ostrý snehový hrebeň poprepletaný občas skalami. Z oblakov na juhu sa postupne zosiluje zvuk motora helikoptéry. Tá sa zrazu zjaví vedľa nás a následne zamieri k vrcholu. Dvojicu pred nami sme už asi 1,5-2 hodiny nevideli. Vrtulník sa opäť vracia (je cca 15.00) a my nie sme ani na vrchole. Po dohode všetkých troch, zvážení síl, času, dĺžky zostupu nakoniec vysielame do vrtuľníka všetci svorne známy signál „Y“. Vidíme že našu žiadosť o pomoc záchranari zaregistrovali. Následne veci naberajú rýchly spád a Radič so svojou (z nás najlepšou angličtinou) kontaktuje ešte mobilom 112-ku. Po pokyne balíme všetok materiál do batohov, obliekame hrubé páperky a postupne jeden po druhom absolvujeme krásny, ale smutný let v podvese helikoptéry. Radič ako prvý končí pri dvoch Francúzoch hlboko v doline na ľadovci. Ja pod Monsjochhutte a Majco sa ku mne pridá ako posledný. Obaja skočíme do vrtuľníka a v doline prisadne Radič. V Grindelwalde  pizza, 2 pivká a nocľah v bezpečí nádherného kempu Holdrio pri varení pasty, aplikácii smútok zaháňajúcich nápojov s dobrým pocitom, že sme to všetko prežili. Ráno kávička a hajde domov, veď aj robiť treba, aj žienky potešiť 🙂

Účastníci tripu: Majco, Radič, Doktor.
Autor článku: Doktor

Fotky je možné pozrieť na stránke v Galérii.