Keď má niekto „zavesený batoh“ na štíte/v ceste, nedá mu to pokoja. Presne takto sme sa dali do kopy dve lezecké dvojky, aby sme vyliezli SZ stenou na Gran Paradiso. V zostave Jaro (HK James Dolný Kubín), Joži (Alpin Club Lokomotiva BA), Rišo a Ďuri (Horoklub Hriňová) sa po vyše 14 hodinách jazdy ocitáme na parkovisku (nástupe). Vraj si pospíme pár hodín a vyrazíme hore. Figu borovú. Triedime matroš a šľapeme hneď na chatu Chabod. Dávame si tam povestné „jedno pivo“ a obzeráme si stenu i jej neduhy. Výber polievok na večeru bol zaujímavý: zeleninová alebo špagety bolognese.

Ďalší deň si nechávame na oddych, aklimatizačku a presun do bivaku. Deň začneme kratšou turistikou do sedla Passage du Grand Neyron, kde nám kozorožce ukazujú čo je to horolezectvo. Neskôr na chate vyhadzujeme „nepotrebné“ veci a šľapeme do bivaku pod stenu. Akákoľvek ušetrená hodina nástupu nám príde vhod. Prechod cez ľadovec si nechávame na skoré ráno. Každý si stavia svoje bivakové miesto sťa by murári. V noci nás straší padajúci odtrh z neďalekého seraku.

Budíček o 3tej ráno nás tiež veru neteší. Čakali sme, že ľadovec ráno prejdeme do 1 hodiny, ale v týchto podmienkach prejsť cez menšie bludisko trhlín, za častého borenia v hlbokom snehu, nám dáva zabrať. Energie značne ubudlo. So stisnutým zadkom sa ocitáme na nástupe po 2,5hod. Nahadzujeme na seba matroš a naliezam do prvej dĺžky. Očakávania firnových podmienok sa hneď rozpadli a čaká nás poctivých 600m ľadového lezenia. I keď sklon je niečo okolo 50 stupňov, jednoduché v týchto podmienkach to nebude. Rišo s Ďurim po chvíli traverzujú z cesty preč (aj kvôli padajúcim ľadom od nás) do cesty vedúcej do vedľajšieho sedla. Ja s Jožim to po krátkej debate štýlu „poďme“, rúbeme ďalej ľadom hore. Ani jedného nenapadá ústup spomínajúc na ranný nepríjemný prechod. Krásne rôzno ľadové lezenie začína. Do hlavy bolo nutné naprogramovať jedine „kop,kop – sek,sek“. Lýtka pália, hromženia pribúdajú, no i tak si to užívame a prebíjame sa pomaly touto ľadovou stenou. Hlavne sa čo najmenej pozerať pod seba. Akonáhle sa dostávame k skalnému pásu, začíname využívať možnosť štandov na fajných skalných policiach (ešteže sme si tie dva friendy zobrali 🙂 ). Asi v šiestej dĺžke zisťujeme, že sme len tesne za polkou. Morálka klesá, síl ubúda a vplyvom tepla uvolnené letiace skaly svištia vedľa nás (znelo to ako dáky vetroň pri tej rýchlosti). Rišo s Ďurim nám oznamujú cez vysielačku výstup do vedľajšieho sedla a plánovaný postup neznámym skalným hrebeňom k nám. Zisťujú, že vôbec nevyhrali výstup „ľahšou trasou“. Slnko praží a vrchné dve dĺžky sa menia na prehnitý ľad, ktorý sa s nami veru nechce kamarátiť, ale my sa nedáme. Možnosť súbežného lezenia v týchto podmienkach vypadáva.

Pri doliezaní poslednej (11) dĺžky sa z boku zjavujú Rišo s Ďurim a spoločná radosť je citeľná. Takto načasovať by sme to nedokázali, ani keby chceme. Pomáhajú nám a upozorňujú na veľký prevej hneď na hrebeni. Dozvedáme sa o neduhoch z ich hrebeňa (nieje čo závidieť). Čisté lezenie stenou nám nakoniec zaberá okolo 8,5hod. Na „true summite“ Gran Paradiso sa ocitáme tesne po 16tej hodine. Zadarmo to nebolo, no bolo to o to krajšie. Slaninu a iné šmaky hádžeme rýchlo do seba. Poslednú vodu dopíjame. Unavení začíname zostupovať normálkou štýlom na zotrvačnosť. Ide nám to dlhšie bez problémov, až kým nenarazíme na zabáčajúce stopy do spleti ľadovcových trhlín. Nasledujeme ich, lebo iné niesú a aj mapa určuje smer tadiaľ. V momente ako sa dohodneme na ďalšom postupe, Joži vykračuje do predu a mizne v trhline. Prepadol sa pár metrov na slnkom oslabenom „neviditeľnom moste“. Pád automaticky ako stroje zachytávame. Kričím „Joži si v poriadku?“. Ozýva sa potešujúce „áno“. Vyťahujeme ho aj za jeho lezeckej pomoci von.

Následne z tejto nestabilnej „ľadovcovej pasce“ traverzujeme do bezpečného terénu hrebeňa. Podľa máp tadiaľ vedie nejaká iná zostupovka. Tu si sadáme a prehodnocujeme naše všetky možnosti (vzdialenosť od chaty, únava, voda, jedlo, blížiaca sa noc, oblaky na obzore, morálka…). Nakoľko chata je stále ďaleko, neznáma zostupovka sa nám na pohľad nepozdáva (via ferrata obtiažnosť ED a napája sa opäť na ten istý ľadovec), vodu a energiu nemáme, veci na bezpečný bivak v noci taktiež nie, vytáčame po vyše 15hod mordovania od vyrazenia z bivaku číslo 112. Zostup tak ukončujeme najťažším, ale zato správnym rozhodnutím. Po 15min na telefóne nám posielajú vrtuľu z Aosty, kde s nami aj neskôr pristávajú. Byť pri 27 stupňoch v termo oblečení a plnom goráči v meste je na nezaplatenie. Ale to je už iná debata na pivo 🙂 Prvý alpský lezecký výstup nás otestoval vo všetkých možných smeroch, začo sme nesmierne šťastní..

Viac foto v albume na: https://e1.pcloud.link/publink/show?code=kZPBORZrtEIgmIT1zyAyAgh9lWh67t06CYy