Chlapci sa už dlhšie pohrávajú s myšlienkou výjazdu do Álp po dlhej Covidovej prestávke. Majco niekde vykutral Mittellegi ridge. „To chlapci pôjdeme, to bude krása“- a my že jasné ideme.
Po klasickom „chytaní okna v počku“ na Eigri a presúvaní termínov, nakoniec sedíme v pohodlí Majcovho Galaxy. Galakticky naladení sa hneď po nástupe v cestovateľskej horúčke dohadujeme na pridaní Radičovho záložného plánu = „že keď už ideme až ta hen ďaleko za Alpy a je tam fajn počko, tak dáme hádam aj Zub obra“. Namiesto do Švajcu, meníme ihneď smer do talianského Courmayeru. Výborné spanie – či nespanie, šoférovanie, rýchle ranné talianske „kapúčo“ a šup hore lanovečkou cez 2000 výškových do rozprávkového sveta.

Počko suprové. Dent du Geant sa na nás vyškiera svojou vyzývavou ostrosťou a oproti vo vychádzajúcom slnku topka Európy – Monte Bianco so svojou Brenvou a jej ľadovcom. Rýchlo zbehneme výťahom a tunelom na riffugio Torini, kde ešte v tejto chvíli netušíme, že budeme aj spať (poniektorý aj grc…a sr…). Rozcvička s prvým obúvaním mačiek, naviazanie a už cupkáme po ľadovci. Ja ohúrený, pravdaže fotím ako blázon, až to mojich „partiačikov“ na lane trochu irituje 🙂
Vystúpame cez ľadovcový kotol medzi JZ a SZ hrebeňom na skaly. Tu nechávame mačky pod skalou a ďalej sa motáme medzi skalami, suťoviskami. To za občasného rachotu skál (valiacich sa pozdravov) od vyššie lezúcich dvojíc. Po výstupovom slalome prichádzame pod stienku, kde začína lezenie v kompaktnej skale. Dolu práve prizlaňovali dvaja rusky hovoriaci molodci, ktorí majú dnes “vymaľované“. Majco nalieza do prvej dĺžky s traverzom doľava a potom už len hore v ústrety slnku. V traverze som sa mierne sekol, kým som pochopil, že mám liezť po skale a nie po lane 🙂
Po 2 dĺžkach priliezame pod Burgenerove platne = 3 dĺžky krásneho lezenia v expozícii, na slniečku. Miestami po “kvázi“ pilieriku. “Nádhera – to vybehneme a máme vykydané“. Ale, ale, pred nami po hrubých konopných lanách sa kníše akosi moc farebných postavičiek, kričiacich v rôznych jazykoch a hlavne štandujúcich po každých 15-20 m s obrovskými prestojmi. Náš entuziazmus to ale nezlomí a spoliehame sa na Majcovu „znalosť“ cudzojazyčných „vybraných slov“ a asertivitu 🙂
Prvú dvojicu predbiehame a Majco dobieha trojku zavesenú v klbku na improvizovanom štande. Zvrchu počujeme postupne stúpajúcu intenzitu slovensko-francuzsko-talianského dialógu, až to končí hlasným krikom no-no-no + nejakými cudzokrajnými nepodstatne podstatnými menami 🙂


Vzápätí doľahlo zhora: „Chlapci to sú ko…i – cez nich neprejdeme. No nič pokračujeme s Radičom v obvyklom rozmotávaní makrame, fotení a ľahkej konzumácii tekutín a dobošky. Postupne prichádzajú na rad bundičky. Hurá pohli sme sa. Dvojicu, ktorú sme predtým obehli pozorujeme pri opakovaných neúspešných pokusoch o prekonanie stienky nad nami pri „výbornej lezeckej technike nôh a rúk“, na ktorej už badať únavu. Celkom zábavné spríjemnenie času na štande (som ja ale mrcha) 🙂 Nakoniec pri použití nášho lana, Radičovej „bujačej sily“ a Radovej ruky, pleca a hlavy ako stupu to dali.
Po 2  vrcholových dĺžkach doliezame na point Sella a odtiaľ cez sedielko na vrchol so soškou Madony. Niekoľko povinných  vrcholových foto, rýchly zlaňák južnou stenou na tri 60-metrové dĺžky s postupne prevaľujúcimi oblakmi. Šťastní pod stenou čo to zjeme, vercajk balíme do batohov a trielime dole. Je nám jasné, že lanovku nestíhame. Po ceste suťoviskom pri obliezaní pilierikov a lokrov si ešte viac krát nabijem predkolenia a kolená. Už kráčame po ľadovci v nádherných scenériách Mont Blancu, ktorý sa halí v prichádzajúcich hmlách a zapadajúcom slnku. Keď tu zrazu Majca napadne spánosná myšlienka. „Veď sme na to zabudli“ – my s Radičom kukáme ako puci. V Majovej pravici slovenská vlajka v druhej ruke placačka. Naradostení „aplikáre“ po 1-2 hltoch moku a pokračujeme v postupne nasadajúcej hmle a stále zpomaľujúcom tempe. Nevieme sa dočkať chaty,ktorej stále niet. Veď ráno sme to len tak prebehli. V počínajúcom šere prichádzame na chatu Torini kde sa ubytujeme. Radiča bolí  z výšky hlava a strávi večer medzi posteľou a toaletou. My s Majcom dávame večeru a 3 pivká. Ráno sa budíme a sláva, Radič ožil. Potom raňajky, povinné fotenie na Punta Heilbronner a lanovkou dole.

Eiger

Cez Mt. Blanc tunel do Chaminix a hajde do Švajcu. Po minimálnom zablúdení na dialnici 🙂 prichádzame do Grindenwaldu a kupujeme „lacné“ 180 eurové lístky na Jungfraubahn. Eigerexpresom sa vyťahujeme na Kleine Scheidegg a odtiaľ zubačkou do stanice Eismeer. Vo vlaku poobede sedíme sami, vonku je hmla a sprievodca so zvláštnym pohľadom sa nás pri  vystupovaní pýta či naozaj nejdeme ďalej. Doteraz neviem či v jeho pohľade bol skôr strach, výčitka alebo obdiv. Nič na tom. Vraví najdite loch (dieru) a tá Vás vyvedie  na ľadovec. Vlak odchádza a my ostávame na stanici v skale sami. Za oknom prší, sneží, padá hmla a občasne burácajú padajúce seraky o ktorých Radič na odľahčenie situácie vraví, že to lieta helikoptéra 🙂
To sme ešte netušili,že bude lietať naozaj „situácia priam optimistická“, ale čo už poďme, vlak je preč, chata zajednaná. Ááá ešte malé zdržanie = vyhrievané hajzle, švajčiarsky čisté. Tu by sme v prípade núdze prespali v pohode. Pri vystupovaní z lochu na ľadovec máme rukavice ihneď mokré na „sračku“, voda tečúca zo steny je za krkom aj rukávmi. Paráda. Naväzujeme mužstvo a opäť kráčame ticho ľadovcom popod seraky cez sporadické trhliny za občasného rachotu padajúcich serakov – „helikoptér“. Majcovi sa zdá že ideme ďaleko a už sme to prešli, nakoniec stopy zapadajúce snehom končia pod stienkou po ktorej tečú vodopády. Stupy a chyty sú otočené „opačne“ a v cca 30 m výške vidíme aj istiacu tyč a jeden kovový stup. Špárka je na spoďáka a v prípade pádu čaká na prvého odtrh medzi skalou a začiatkom ľadovca. Chvíľu sa okolo moceme a hľadáme inú cestu. Nakoniec v šere prichádzajúcej noci sa rozhodujeme, že je to nepriestrelné a obraciame sa späť s vidinou noci na „suchej, teplej toalete“. Po 50-100m to ale Radičovi nedá, obzrie sa a zbadá na chvíľu v hmle na hrebeni strechu chaty. Je od nás asi 200 výškových metrov. Viac nebolo treba a ideme späť.
30m vyššie nastupuje Majco do steny, spojený s nami mokrým lanom. Prebíja 1.dĺžku,potom sa terén mierne pokladá a vidieť i ďalšie postupové tyče. Pomaly vystupujeme pri sneho-daždi súbežne. Všetko je voľné a ja schytám od Majca skalnú „šajbu“ do lakťa. Našťastie všetko v lakti funguje i naďalej. Pri doliezaní na chatu nastala úplna tma a v okne nás víta chatárka. Že by bola milá a empatická sa moc povedať nedá. Povie nám pár ostrých slov, hodí po 1 malom koláčiku, odmietne dať večeru a pošle nás nekompromisne do postele. Noc bola dlhá. Radič slušne odfukuje a Majco a ja sa len prehadzujeme. O 4.45 budíček a raňajky. O 5.35 stojíme pred chatou. 1.dvojica odišla asi pred ½ hodinou a „gajd“ s klientom si nasadzujú mačky, kedže po noci je padnutý čerstvý sneh. Chatárka to vidí na vrchol na 6 hodín minimálne a Radič jej prvý krát vyčaruje ironický usmev na tvári s tým, že to dáme za 4-5 hodín 🙂


O 5,45 za svetla čelovky štartujeme z chaty a hrebeň sa hneď po pár desiatkach metrov zužuje na šírku 2 nôh (ešte že je tma a nevidím do hĺbky). Prvý krátky lezecký výšvich s postupným privykaním si na lezenie augustovo-septembrových mixov v mačkách a opäť sa ťaháme hrebienkom pod prvú vežu. Zrazu vidím dve čelovky oproti. Vodca s klientom to skrečovali. No paráda,vravím si. Vychádza slnko a okolitú scenériu štvortisícoviek, ľadovcov severnej steny Eigru, oblaky a chatu pod nami začínajú prebúdzať do nádhery prvé lúče. Očarujúca atmosféra. Majcovi sa stále darí nájsť aké-také istenie a cestu vpred ťahá „na parádu“. My s Radičom sa doťahujeme za ním. S ďalším výstupom sa zvyšuje expozícia, hrebeň sa miestami postaví „hodne doostra“, takže na rad príde i lezenie štvornožky a občas ho aj osedláme. V lezení sa striedaju ťažšie i ľahšie miesta. Po výstupe na Grosses Turm krátky zlaňák a nasleduje stúpanie stienkou do Veľkého žandára vyistené hrubými konopami. Pán Boh zaplať za ne. Postup sa mierne zrýchľuje. Po 4 dĺžkach však končia a cesta ďalej zdá sa pomerne nejasná i keď už pred tým sme v diaľke videli vrcholový hrebeň.
Čas pokročil a je niečo po jednej poobede. Ideme už cez 7-7,5 hodiny a na vrchol ešte pomerne ďaleko. Zostup však má byť minimálne ešte raz tak dlhý ak nie dlhší. Nevyzerá to na lahodnú krátku podvečernú prechádzku. Náš ťahúň Majco sa medzitým prebíja ošemetným miestom z kotlinky na ďalšiu vežičku. Všetci sme sústredení, napätie vo vzduchu by sa dalo krájať a Majco dostáva kŕč v zápästí „čo vraj nikdy nemal“. Počasie je fajné. Z južnej steny sa občasne začína dvíhať hmla, ale hodiny sú neúprosné. Lezieme ďalej hrebeňom, ktorý sa začína pokladať, ale expozícia ostáva stále úžasná. Ďalší výšvich a vychádzame na ostrý snehový hrebeň poprepletaný občas skalami. Z oblakov na juhu sa postupne zosiluje zvuk motora helikoptéry. Tá sa zrazu zjaví vedľa nás a následne zamieri k vrcholu. Dvojicu pred nami sme už asi 1,5-2 hodiny nevideli. Vrtulník sa opäť vracia (je cca 15.00) a my nie sme ani na vrchole. Po dohode všetkých troch, zvážení síl, času, dĺžky zostupu nakoniec vysielame do vrtuľníka všetci svorne známy signál „Y“. Vidíme že našu žiadosť o pomoc záchranari zaregistrovali. Následne veci naberajú rýchly spád a Radič so svojou (z nás najlepšou angličtinou) kontaktuje ešte mobilom 112-ku. Po pokyne balíme všetok materiál do batohov, obliekame hrubé páperky a postupne jeden po druhom absolvujeme krásny, ale smutný let v podvese helikoptéry. Radič ako prvý končí pri dvoch Francúzoch hlboko v doline na ľadovci. Ja pod Monsjochhutte a Majco sa ku mne pridá ako posledný. Obaja skočíme do vrtuľníka a v doline prisadne Radič. V Grindelwalde  pizza, 2 pivká a nocľah v bezpečí nádherného kempu Holdrio pri varení pasty, aplikácii smútok zaháňajúcich nápojov s dobrým pocitom, že sme to všetko prežili. Ráno kávička a hajde domov, veď aj robiť treba, aj žienky potešiť 🙂

Účastníci tripu: Majco, Radič, Doktor.
Autor článku: Doktor

Fotky je možné pozrieť na stránke v Galérii.

Po nádhernej klubovej akcii Deň na špagáte si zaspomíname v krátkych článkoch aj na posledné klubové stretnutia na Zbojníckej chate a Popradskom plese. Tiež si priblížime výpadok nášho člena v stene na Javorovom štíte, ktorý snáď niekomu do budúcna pomôže.

Stretnutie na Zbojníckej chate 13-15.8.2021

Tesne pred dňom na špagáte sa uskutočnila menšia klubová akcia na Zbojníckej chate vrámci THT, kde nám počasie prialo a podarilo sa nám niečo pekného aj poliezť. Ešte piatok večer šlapeme na Zbojníčku v perfektnej nálade. V ešte lepšej zaspávame pod krásnou jasnou oblohou. Hneď ráno v sobotu všetci čulí naliezame ako dve partie na „Kelleho pilier„- Javorový štít. O 10tej ráno hlásili nejaké zrážky, ktoré skončili pár kvapkami a tak smelo a s úsmevom Paťo s Jožkom L. ťahajú všetky dĺžky až na vrchol cesty. Tam sa naša partia zgrupuje, občerstvuje a diskutuje čo ďalej. Po suti hore na vrchol sa nám nechce a tak ideme zostupovkou dole. Tam nám pomáhajú mužíci alias pajáci v strmšom nepríjemnom teréne. Nakoľko máme po zostupe energie „dosť“, presúvame sa spoločne pod Ostrý štít. Tu lezieme v trojici krásnu cestu „Lopata“ so skrášlenou záverečnou dĺžkou. Zlaňáky triafame celkom rýchlo. Pod stenou nás už čaká občerstvenie, ktoré pre nás priniesol Maťo M. „skratkou“ cez priečne sedlo. Na chatu prichádzame neskoro večer , ale stále dostatočne čulí na riešenie i tých najvážnejších tém zúčastnenej partie. To všetko pri kolovaní zdravého čerstvého zázvoru.
Ráno počasie praje a tak so všetkým matrošom sa presúvame pod Streleckú vežu, kde vyberáme cestu ľavý pilier. V jednej časti cestu skrášľuje Joži úpravou trasy cez nelezenú platňu. V poslednej dĺžke vystraší zahrmenie a černota prichádzajúca v diaľke, ale tá si to rozmyslí pri pohľade na tak nádherných ľudí. V stene veselo, na vrchole tiež. Škoda, že pobyt v Tatrách sa tak rýchlo končí. My si záver ešte spestrujeme horskou vodou vylehujúc v tatranskej prírode. Nejaké fotky z akcie nájdete priamo na stránke v Galérii.


Úraz na Javorovom štíte

Do Tatier sa nechodí padať. Staré známe heslo s ktorým aj dňa 21.8.2021 naliezam do tretej kľúčovej dĺžky Cesty martinčanov na Javorový štít. Prichádzam pod platňu a začínam liezť. Zakladám si do špáry friend, ktorý po chvíli presuniem ešte vyššie. Preleziem prvú časť a ocitnem sa na polici, kde rozumujem kade platňou ďalej. Naliezam opätovne do platne v pravo, kde zakladám čok za stabilne chovajúci sa skalný blok (aj zvukovo). Držím sa ho celý čas, kým dlhšie premýšľam a skúšam kade pôjdu moje ďalšie kroky. Hádam sa nezasekem v dákej „päťkovej“ platni. Nachádzam peknú lištu na nohy a niečo na ruky viac v ľavo. Začínam tam kratučký traverz. Stále sa držím daného bloku pravou rukou. V momente ako presúvam váhu na danú lištu a pravou rukou sa cez daný blok odtláčam, blok sa vytrháva zo steny, mňa otvára a letím s ním dole. Nakoľko za ním bolo aj moje najbližšie istenie, letím do posledného friendu, ktorý ma zachytáva po páde asi 7m. I bisťu ja žijem a „jemne“ nadávam. Vytrhnuté skaly letia priamo dole a naštastie nikoho netriafajú. Jediné šťastie, že kamarát presunul svôj štand po prvej dĺžke inam, kde čakal na náš odlez, inak by to schytal naplno. V bolestiach ma spúšťajú do štandu a začína záchranka, Dve dĺžky sa nechám pomaly spustiť až pod stenu, odrážajúc sa hlavne ľavou nohou. Pre bolesti iná možnosť nefungovala. Vrtuľa neletí, viditeľnosť nepraje a tak všetko prebieha pozemne, až do momentu, kým sa obloha na chvíľu roztrhá. Pod zbojníckou chatou prichádza 5 ľudí z HZS pozemne, vrtuľa tiež dostáva zelenú a ja končím v závese až do Smokovca. Pomliaždeniny, odreniny, ale žiadne zlomeniny. Barla „zdarma“ do horolezeckej výbavy vyfasovaná, juch. Štastný to deň 🙂


Popradské pleso 2.7-4.7.2021 alias Je náš klub mŕtvy?

Našu expedíciu sme začali v piatok ráno v zostave: ja (Tamarka), Majco Laštík, Jožko Čabo, Miro Mlynarčík, Maťko Martvoň a Jaro Prečuch. S menším meškaním, zastávkou na raňajky v Oravke a kávičkou na pumpe, sme šťastne došli na chatu na Popradskom plese. Počasie nevyzeralo priaznivo, ale napriek všetkým obávam sme sa rozhodli, že ideme expedične na Voliu vežu. Pod nástupom nás schytil silný leják. S malou nádejou v dušičke, že prestane pršať sme sa schovali do menšieho bivaku. Po dlhšom čase dážď zosilňoval, tak sme sa rozhodli zostúpiť na chatu. Napriek neúspechu bolo cítiť vo vzduchu veselú náladu. Celú cestu nadol sa vtipkovalo.  Zmoknutí do nitky sme prišli do chaty.

Na druhý deň nebolo počasie o nič lepšie. Rozhodli sme sa o túru obohatenú metodikou- práca so skobami a zakladanie čokov a frendov. Bola som veľmi milo prekvapená, že aj keď boli odporné podmienky, stále bolo veselo a nebolo počuť mrčanie. Desiati sme sa schovali do útulného bivaku, a následne som si na ňom zabila moju prvú skobu. Počasie sa ustálilo. Poobede sme vyrazili na Ostrvu. Došlo k zmene z Turistického klubu na Horolezecký. Vytvorili sme štyri trojice a jednu dvojicu, bolo nás ako hviezd na nebi. Liezli sa cesty: májová- 6-, júnová- 6, júlová- 5+. Z môjho pohľadu ako skalkového lezca, to boli veľmi pekné a hlavne dobre odistené cesty. V prvej dĺžke  sme boli stuhnutí, ale čím sme boli vyššie, tým sme sa cítili lepšie. Prekvapivo nebola ani skala moc mokrá. So stabilnými Tatranskými podmienkami, silným vetrom a mrholením, sme dosiahli vrchol. Večer sme dobytie vrcholu oslávili chodbovicou na Popradskej chate.

Tretí deň sme sa zobudili ako vtáci ojojáci, teda celí ubolení. Pojem ojoják pochádza z vtipu, ak ste zvedaví pýtajte sa Ilema. Napriek boľavým unaveným nohám, mokrým topánkam a zodratým bruškám na rukách sme sa rozhodli, že ideme liezť Plškovu cestu (VI-) na Malom Ošarpanci JV platne. Ďuri Hlinický a Katka Žúborová sa rozhodli pre Komarnického hrebeň (III), ktorý statočne zdolali. Ako prví do Plškovej cesty sme šli ja s Majcom, ktorý ťahal dĺžky ako drak. Prvá dĺžka bola jednoduchšia s klasickým tatranským zakladaním. Chalani, Paťo Šoch a Matej Bajdich, tiež statočne natiahli prvú dĺžku. Tu sa naše príbehy rozdelili. Ja s Majcom sme pokračovali. Druhú dĺžku sme prehlásili ako najkrajšiu z Plškovej cesty. Bola platňovitá s  puklinami, dalo by sa povedať, že sme kontinuálne liezli, žiadny bežecký terén. Tretia bola zapeklitá. Na začiatku zložitejší boldrík, ale tým to skončilo. Štvrtú dĺžku sme liezli cez komín, ktorý nebol pre mňa výhrou. Po jeho prelezení  sme sa rozhodli, že nejdeme zlaniť, ale ideme pokračovať až na Veľký Ošarpanec. Po vybehnutí na vrchol sme bezpečne zlanili. Poďme teraz k druhej partii. Hlavnými ťahačmi boli Martin Martvoň a Rado Mikuláš. Čo sa týka rozdelenia ostatných účastníkov lezenia, nemám tušenia a asi ani oni sami. Pri ich lezení došlo k niekoľko X komplikáciám, čo sa týka zaseknutia lana alebo problému s obtiažnosťou. Ale úspešne zdolali Plškovu cestu a bezpečne zlanili. Zdôrazňujem, že je dôležité pochváliť naše baby Zuzku Janíčkovú, Bibku Bugáňovú, ktoré krvopotne bojovali a Mišku Cvachovú, ktorá sa aj po páde v Plškovej ceste všetkým ospravedlnila a liezla ďalej.

Náš výlet sme ukončili pivkom na chate. Všetci zdraví a šťastní.

(chlapi zľava: Ďuri Hlinický, Paťo Šoch, Miro Mlynarčík, Majo Laštík, Jožko Čabo, Maťo Martvoň, Jaro Prečuch

baby zľava: Katka Žúborová, Tamarka Machajová, Miška Cvachová, Bibka Bugáňová)

Milí všetci,
Deň na špagáte za nami: klasicky, tradične a štandardne to dopadlo proste výborne. Ľudia si zaslúžia istoty, voľte Deň na Špagáte.
Špeciálne ďakujem Dušanovi a Táni a tej vašej družine za tú drinu a obetu, naozaj, ja neviem, čo by sme si bez vás počali, od rána-do večera, skrz-naskrz.
Mnohí sa zas pýtali, ako to že máme také super pekné tričká: odpoveď je jednoduchá, všetka sláva a chvála nech ide do Zázrivej za Marcelom Otrubom, tu sa pozrite, čo ešte iné pekné vyrába.

Deň na špagáte myslí na vašu dentálnu hygienu:
Za ústne vody preto ďakujeme pálenici z Valašských Klobouk, páličovi a učiteľovi chémie z Prenčova a včelársko-páličskej rodine z Dolných Kočkoviec (žihadlové sa to volá: v jablkovici pár rokov macerovaný včelí plást, predstavzte si to!)
Kefky dodal tradičný mecenáš dr. Machaj, veľká vďaka za to!

Vďaka rodine Šochovej, že ste celý čas pod skalou vláčili ten záchranársky batoh a že sme mali o ďalšiu istotu naviac.

A teraz výsledky:
Potvrdenými favoritmi vo svojej disciplíne (najvyšší súčet rokov vo dvojici) sa stali Jožko Čabo („Klub žije!“) a Jožko Mastrák („Ale nebolo to celkom tak“). Mládenci, ale pozor, už vám zopár dvojíc šliape na päty.
Podobne klasicky cenu o najviac vylezených cien zobrala dvojka Ílem a Biba, experti na objemové lezenie, skutoční fajnšmekri na cesty, kde nik iný nejde (22 ciest).

Celkovo v hlavnej súťaži na treťom mieste skončila srdciarska dvojica Makovník a Tomáš Toček po rokoch opäť doma na Skalke a podľa toho, čo liezli, zjavne milovníci botanicky bohatých ciest (~3300 bodov). Na druhom mieste známa to rodinná firma Tamča a Peťo Machajovci, za tú migrénu sme im naozaj mohli pár bodov prirátať (~8300 bodov). Na prvom mieste nakoniec Zuzka Šutvajová a Noso (~8700)(presné čísla zhoreli v pahrebe). Bože, dobre bolo, len teraz by sme na týždeň dakde do lázní mali ísť.

Koľko bolo celkovo dvojíc, neviem, ale tričká sa rozdali všetky. Bolo výborné vidieť, koľkí si prišli skúsiť dlhý formát pekne už od piatku, ako pri mesiaci svietia čelovky v stenách, ako krkavčí rodičia utekajú do doliny za plačúcimi deťmi, ako sa s rannou rosou sušia lezky. Viďme sa aj o rok, prosím.

Milí všetci, ak chcete mať istotu trička v správnej veľkosti, vyplňte formulár tu forms.gle/sMDVoAj1KZww8QgK6 do polnoci 11.8. Ak to stihnete, štartovné 8€. Po 12.8. bez prihlásenia štartovné 10€, tričká sa nebudú už dať predobjednať a istota trička prudko klesá. Viac info o DnŠ nájdete tu, všetko zostáva pekne po starom. Tešte sa, tešíme sa.