Keď sa spojí dokopy super partia, počasie a plánovanie, tak to nemôže dopadnúť inak ako na výbornú. To sa potvrdilo aj teraz na Piz Bernina, cestou Biancograt.
Po nekonečnej ceste autom, za dobrej nálady, sa konečne dostávame na parkovisko, kde náš výstup začína. Tam ako inak zisťujeme, že nepasujú jedne mačky, niektorí si tu zabúdajú lezecký materiál, ale keď Paťo vyťahuje klubovú vlajku, zahajujeme výstup na chatu. Ten nám išiel ako hodinky aj s pauzou na osvieženie sa v rieke. Na chate sa ocitáme práve včas, nakoľko po našom príchode sa počasie kazí a leje ako z krhly. Dávame si 4 chodovú večeru, obzeráme neduhy zajtrajšej trasy a hor sa spať.
Stíhame ešte veľmi skoré raňajky a o 03:10 vyrážame. Cestou do sedla sa samozrejme ocitneme v časti, ktorá bola vyznačená na popise trasy XXX. Ilemovi by sa isto páčila, nás však veľmi nepotešila. Taktiež zisťujeme, že naše telá u väčšiny s dnešnými plánmi protestujú, ale prekusneme to a nik to nevzdáva. V sedle sa to však všetko mení, prichádza nadšenie, energia a pri východe slnka nastupujeme na hrebeň ako štyri dvojice – Jaro-Paťo, Tomáš-Sorča, Mako-Ohňo, Rado-Evka. Hrebeňom postupujeme na krátkom lane už všetci celkom rýchlo. Na zlaňákoch využívame jedno lano pre všetkých a meníme tak aj postupnosť družstiev. Mako s Ohňom z toho spravili taktiku ako byť dnes prvý z nás na vrchole – vyšla im. Sorča zisťuje, že jej ťažké topánky spôsoujú otlaky, kde ich nikdy nemala a Jarovi zas jedna pani pri zlaňovaní skočila na prst. Zaslúžila si rýdze pomenovanie. Lezenie cez Biancograt bolo však brutálne krásne s exponovanými pasážami, nejakými tými skokmi a hlavne dokonalými výhľadmi v kruhu lezcov. Na vrchole sa nakoniec stretáme tri naše dvojice a patrične to oslavujeme gumovými medvedíkmi. Nakoľko to dnes ťaháme až na Diavolezzu, nie je času na flákanie.
Zostup z Piz Bernina prebehol bez menších komplikácií. Na vrchol dorazil už aj Rado s Evkou. Tešíme sa, že všetko ide takto hladko. Na ľadovci dole prichádza zábava i nejaké tie potreby. Chatu Marco e Rosa vynechávame, veď miesto pre nás aj tak nemajú. Šiesti sa naväzujeme na jedno lano a šup cez ľadovec. Teda až taký šup to nebol, kedže energie bolo u niektorých pomenej a taktiež Tomáš v jednom úseku padá do trhliny, z ktorej mu však hladko pomáhame. Dochádza nám voda a výmenný obchod sa dostáva do popredia. Brutálny pekáč pri ktorom sa doslova vo vnútri pri pauze varíme. Rado nám oznamuje, že ostávajú na predošlej chate, kde im našli nakoniec miesto. Nám sa už v diaľke ukazuje hotel Diavolezza a nie je teda najbližšie. Veď len 5km, to je nič plus nám bolo povedané na začiatku, že dáke 4 hodiny a sme tam. Riešime už len koľko výškových to bude na záver hore. Po prechode prvého ľadovca, sa však ocitáme v úseku asi 5 zlaňákov. A to čo? Kde sa to tu nabralo? Morálka klesla, únava bola citeľná, ale nebolo času sa opúšťať. Čo tam po tom, že sme už 12 hodín na nohách.
Tomáš, Mako a Paťo vymysleli systém rýchlych kontinuálnych zlaňákov, Jaro sa zas drží v strehu zliezaním a hľadaním trasy a tak postupujeme celkom rýchlo. Konečne dole. Už len prechod ľadovcom a sme tam. Iba žeby nie? Černota sa rýchlo zbierala a zahaľovala všetko naokolo. Ani sme sa nenazdali a prichádza silná búrka. Blesky, dážď, vietor i padajúce skaly smerujúce na Ohňa. Štyria sa nakoniec skrývajú pred búrkou do bivaku, kde skúšajú rôzne metódy proti zatekaniu dovnútra. Dvaja zas „ignorujeme“ búrku a hľadáme cestu cez ľadovec. Najprv nás v suti mužíci navedú k silnej ľadovcovej rieke, ktorá sa nedá prejsť, potom prichádzame k skalným zrazom, kade tiež nevedie cesta. Našťastie predsa len nachádzame cestu ľadovcom, ktorým to už ide za neustáleho hrmenia a dažďa hladko. Do hotela dorazíme prvá dvojica takmer po 16 hodinách. Ostatní vychádzajú z bivaku stále dumajúc, že či ten spadnutý vetroň existoval, alebo to bol prízrak. Cesta posledným ľadovcom im už ide hladko. Dokonca sa tam aj schuti spievalo. Dažďu sa však nevyhli. Na hotel dorazí druhá skupina asi o hodinu neskôr. Celá obsluha nás už všetkých dákym zázrakom pozná a jednotlivo víta a gratuluje. Takáto silná búrka vraj nebola predpovedaná. Vytopilo aj domy v priľahlej dedine. Na hoteli tak obsadíme všetky možné miesta na sušenie vecí a večer uzavierame pri VR.
Ráno výdatné raňajky, testujeme grapu, hráme čierneho petra bez čierneho petra až kým nedorazí z chaty Rado s Evkou a všetci sa radostne presúvame pomaly naspäť smer SVK. Oslavy výstupu ukončíme pri živej hudbe, tanci a kartách, kde nám miestny rakúšania púšťajú aj slovenské hity v krčmičke pri futbalovom štadióne. Oplatilo sa mať so sebou aj futbalistu z Pribiša. Grátis pesnička od gitaristu len pre James DK tak bola samozrejmosťou. Opäť nám HK James DK vniesol do životov plno nových zážitkov na ktoré sa bude dlho spomínať. Nejaké fotky z výstupu sú v galérii.
