To, že výročné klubové schôdze sú super, sa potvrdilo aj tento krát. Práve tam sa totiž odštartovala debata o výstupe na vrchol Shkhara v Gruzínsku. Od toho vrcholu sme však po dlhých rozumovaniach a pribúdajúcich informáciách upustili a zamerali sa na Tetnuldi s tým, že pribalíme do partie aj nováčikov vo vysokých horách. Veď niekde sa to naučiť musia.

Boj o vrchol však začal omnoho skôr, ako sme čakali. Už pred odletom na letisku pri balení batohov do fólie, sme museli rozcvičiť ruky zabíjaním roja komárov. Komáre to samozrejme vyhrali. Následne po prílete cestou do Mestie to bol boj s kravami na ceste ale aj o miesto pri stole v reštike s dákou miestnou celebritou. Tam nás zas spacifikovala čašníčka. A to, že každé raňajky a večeru nás ešte Inga na ubytku dala do laty, tu nejdem ani radšej rozoberať.

Do Mestie sme však dorazili v štvrtok neskoro večer a hneď zasadli za okrúhly stôl. Všetci sme čakali len na jediné a to, kedy bude útok? Počasie nám jasne ukázalo, kto je tu pán a naša krásna predstava aklimatizácie a pohodičky sa rýchlo rozplynula. Plán bol hneď jasný, rýchlo sa ísť pobaliť a skoro ráno vyrážame do base campu. V sobotu je jediné okno na útok, nakoľko od nedele prichádza zlé počasie. Človek krúti hlavou nad týmto plánom, hľadá iné možnosti, ale iné východisko fakt nieje. Odsúhlasené.

Ráno nám prichystala Inga na ubytku bohaté gruzínské raňajky a nakoľko miestna pekáreň ešte nepiekla, napiekla nám aj chleba, kým my zakecávame šoférov, ktorý už mali byť 45min na ceste. Autá nás vyvážajú na začiatočný bod a my nahadzujeme tie ťažké svine na svoje chrbty. Tak kto toto ide vyniesť do base campu? A hľa, vyše 1000 výškových pomaly, ale isto prebíjame, kde sú ťahúňmi Paťo so Samkom. Tam sa nám naskytá nádherný pohľad na Tetnuldi. Vitaj hora a prosím prijmi nás, veď sme James DK. 

Obzeráme línie, kým je hora odhalená a po chvíli stáváme stany. Do večera už len topíme vodu zo snehu, vyjedáme fajnoty od “Adventure menu” a precvičujeme metodiku. Útok na vrchol je v pláne o 4tej ráno. Keď už žiadna aklimatizácia, tak ani ten spánok hádam netreba.

Ja Jaro s Ondrom už o 1nej začíname buntošiť, nakoľko si vyberáme cca 700m lezenie západnou stenou. Keď sa budíme, ešte sneží a viditeľnosť je 10m. Blúdiť v tomto po ľadovci nemá zmysel a tak z BC vyrážame až tesne pred 3:30h. Ľadovec je našťastie v dobrom stave a navigačne už jasný. Nástup do steny popod obrovské seraky nieje teda nič príjemné a tak so stisnutou ritkou súbežne lezieme prvých asi 150m. Nezaistiteľné, ale cesty späť niet. To isté hlásime do vysielačky Makovi, ktorý akurát s Paťom a Samkom na nás v diaľke pozerajú. Po chvíli prichádzajú aj ďalší: Radič, Evka, Ohňo, Sorča, Doktor a Kika, ktorý vedú svoj boj ďalej klasikou hore. Tá však nieje vôbec jednoduchá a je aj pekne exponovaná. Radič bezpečne istí, Ohňo zas psychicky ťahá a motivuje. Bodaj by nie, keď má tajné vrcholové plány. Všetci tak bojujú s výškou a sebou samým. Nakoniec všetci úspešne dorazia na vrchol, kde prichádza aj nečakaná žiadosť o ruku od Ohňa s jasným “Áno” od Sorči. Tú si neskôr doťahujeme, či v tom rozpoložení vedela, načo vlastne prikyvuje. Vyťahujú sa vlajky a všetci sa právoplatne radujú.

My s Ondrom sme niekde za polkou steny, keď k nám prichádza informácia o vrchole ostatných. Seknuté lano v zliezacom traverze (lebo friend) a pritvrdenie podmienok nás výrazne spomalilo. Dúfame, že za 2 dĺžky sme aj my hore, keď mávame hore Peťovi. Tie preveje cez ktoré nakúka, sa tvárime, že sa nás netýkajú, aspoň teraz. Začína snežiť a stena nie a nie skončiť. Vo vysielačke sa objavuje aj možný prúser. Z dvoch dĺžok do konca, je razom asi 6. Štandy sú nepohodlné a postupové istenia už vŕtam aj kvôli únave, keby ma telo pri ťahaní náhodou zrazu vypne. Našťastie nevyplo. Záverečný výstup cez snehový hrebeňový prevej sa podaril bez komplikácií, počasie sa razom upravilo a na vrchole sa tak ocitáme pár hodín po všetkých. Zvýšili nám aj nejaké občerstvenie. Darmo v takej partii je radosť liezť.

Nakoniec všetci pomaly a štastlivo dorazíme do BC a unavení ľaháme do stanov. Vzájomné gratulácie medzi všetkými ukazujú dokonalosť a súdržnosť partie. Oslavy však musia počkať. Ráno balíme stany, lúčime sa s Tetnuldi a hor sa zostúpiť k autám. Radík u šoférov vybavil pivko a koňak, ktoré si cestou dole za hrania gruzínskej a slovenskej hudby užívame. Teda šofér chcel naše ľudovky, ale my mu spievame „obcháádzam už Prešoov“. On však nič neobchádza a rúbe to ďalej terénom.
Oslavujeme ďalej v Mestii na terase, kde to pri MS vo futbale roztancujeme s pohľadom na týčiace sa Tetnuldi v diaľke. Všetky tie emócie pomaly zo seba dostávame. Dokonalosť. A čo bolo ďalej?

Napísať čo všetko sa udialo v Gruzínsku ďalej, by bolo na veeľmi dlho. Výlet však pokračoval turistikou aj behom cez Gulli Pass. Nazreli sme na Shkharu z Ushguli. Nechali sa viezť do Tbilisi cestou, ktorú šofér v živote nešiel a pýtal sa miestnych kade ďalej. Dojedali sme jedlo po poliakoch aj fandili so slovenskou vlajkou v Laile. Uskutočnili spoločný klubový strečing so Sorčou. Zúčastnili sa rozhovoru do gruzínskej TV. Slnili sa pri “Tbiliskom mori”. Raftovali na rieke Aragvi a milión ďalších príbehov, ktoré tento výlet spravili nezabudnuteľným. Nejaký výcuc fotiek z Gruzínska nájdete v galérii.